V jedno sychravé marcové poobedie som ostala doma sama, všade navôkol bola záplava šedej, hodila som na seba zelený kabát a vybrala sa na prechádzku. Plakala som, sledovala mraky nado mnou, sadla som si na múrik a napísala Jurajovi esemesku. O tom, že mi chýba. Odpísal nech sedím tam kde sedím, príde. No skoro som z toho múrika spadla, že sa mu podarí dostať z domu takto v sobotu som nečakala. A keď prišiel, najprv som sa usmievala, potom plakala, kričala, naliehala.
„Nevládzem, zlatko, ja už ďalej nevládzem.“
Pozeral na mňa ako puk. Tak on za mnou beží, chce mi spraviť radosť a ja rumázgam?? Poodstúpil.
„ Pozri Nina... Musíš sa o mňa naučiť deliť, inak ma nebudeš mať vôbec.“
„To nemyslíš vážne? Ja tu plačem, chýbaš mi, potrebujem ťa u seba a ty mi povieš toto?“
„No veď si vedela do čoho ideš, mne je ľúto že si nešťastná, ale viac ti ponúknuť neviem.“
„Tak vypadni! Vypadni!“
No hej, desať minút to trvalo než odišiel. Ja som stále sedela na múriku, smutne. Opäť som niečo pokazila, chcem viac než môžem mať... Ale inak to bol veľmi citlivý muž, ale nikto nemá nervy z ocele a na moje výlevy, ktoré boli dosť časté, nemal náladu. Vedela som do čoho idem. Máme pred sebou tak tri, päť mesiacov a potom odíde. S ňou, niekam do zahraničia za prácou. Nebolo mi to všetko jedno... nebolo.
Trochu rana do srdca ma prekvapila.. V miestnych novinách som sa pri rannej káve dočítala, že môj dobrý dedo zomrel. Nekrológ. Dedo, ktorý mi ako päťročnej rozsypal po zemi všetky možné skrutky a matice a klince a mňa ohromne bavilo triediť ich. Ten dedo ma viedol k láske ku všetkému živému. Celý život učil protivné decká na nejakom učilišti, trochu mu to škodilo na nervy. Rovnako ako jeho žena, tá každý týždeň púšťala pod vplyvom alkoholu na sporáku plyn. Že ju nebaví ten život. Dočerta... rozplakala som sa. Zavolala som tomu chlapovi, čo mi je podľa rodného listu otec. Ten, čo ho vídam raz ročne, okrem mňa má pár oficiálnych a hromadu neoficiálnych deciek, koho žena mi ako malej nadávala do kuriev a kvôli komu som nevidela deda 10 rokov. Vraj načo by som šla na pohreb. Bol len pre blízku rodinu. ČO??? Prišlo mi mdlo. Hodila som telefón do kúta.
A keď sa Juraj o dva dni vrátil z nejakého výletu so svojim otcom, zaparkoval pod mojím blokom. Vybehol za mnou a tuho ma objímal.
„Neboj srdce moje, už som tu. Je mi to veľmi ľúto...“
Len som vzlykala a miestami nadávala.
Každé ráno som chodila do školy príliš rozžiarená na to, aby si to ostatní nevšimli. A ja som každého kto mal o to záujem uviedla do problematiky môjho nového vzťahu. Tie pohľady stáli za to.
„To nie je choroba, že je zadaný.“
„A čo si ty myslíš, že žiješ v príbehu od Rozamundy?“
„Fuu, to ti závidím, taká mladá a už si milenka. A bohatý je?“
Ale nikto mi nepovedal: Nerozbíjaj vzťah, daj mu pokoj. No, veď mladé sme boli. A hlúpe.
Nevedela som, či ho začínam milovať, alebo si len tak užívam pocit, že som bokovka a v jeho telefóne som uložená ako Marek Kunžík. Ono sa to asi menilo. Nevedela som vlastne, čo chcem.
A tak som sa jedného rána zobudila a povedala som si: keď milenka, tak so všetkým. Zavolala som mu, štvrtok to bol. Dali sme si stretnutie o pol tretej pri Jednote. U tej, čo bola v zastrčenej časti mesta, vedeli sme, že tam nás nikto neprekvapí. A ja som kúpila šľahačku a kondómy. Moje prvé v živote. Och, aké nápadné. Ale veď načo sa hrať na deti, čo sa vodia za ručičky? Hm, na to že pred dvoma týždňami som nevedela ani čo je to poriadny francuzák, dosť rýchly posun. A aby som nápadnosť ešte utvrdila, napísala som mame sms, aby dnes nechodila na chatu. Vo štvrtok, poobede, na chatu, kde bola naposledy v lete. Ale fakt som sa bála, náhoda je sviňa. Vyzdvihol ma otcovou audinou, ktorú vždy pratal aby sa moje polmetrové blond vlasy nikde nezachytili, a ja som ho nasmerovala do dediny. Posadila som si ho na gauč čo páchol naftalínom a položila pred neho obsah nákupnej tašky.
„Keď milenka, tak se vším všudy,“ laškovne som naň ho žmurkla.
Ranilo ho to.
„Srdce moje, nehovor tak! Nie si len bokovka, milujem ťa.“
„Miluješ?“
„A čo si si myslela?“
„Keď ja stále neviem...“ ale vedela, vedela. Len som bola nevystatá.
Bál sa. Možno seba, že je skazený, alebo toho citu, ktorý ku mne cítil. Možno neveril že stretne niekoho ako ja. My sme sa vlastne nestretli, my sme sa našli. Asi sa bál aj mňa, vkladal do mňa nádeje na krásny život, pritom mám len 18 a v hlave seno. V tom ročnom období bolo v pustej chate 17°C. Aspoň tá šľahačka sa netopila. Nahí sme sa triasli na posteli od zimy, ohrievali sa len o toho druhého. Celé to bolo čudné, krátke, vecné, pre mňa nové. A vlastne ani nehrejivé.
Raz som sa ho spýtala, či tú svoju ľúbi.
„Už dávno nie. Mám ju rád, vážim si ju.“
„A ona to necíti?“
„Neviem, občas jej poviem, že ju ľúbim a dám pusu. Musím, už keď s ňou nespávam.“
„A jej nechýba sex?“
„Ale hej. Vravím, že ja na to nemám ani pomyslenie, keďže stále píšem diplomovku.“
Občas som bola dobrá bokovka. Nerobila som cirkusy že má tú svoju a nehodlá sa s ňou zatiaľ rozísť. Naozaj som si užívala pocit, že ja som tá druhá. Tie chvatné stretnutia keď sa vyhovoril na to že ide venčiť susedovie psa, do práce rýchlo nainštalovať nový server, inak ostane celé mesto bez prúdu či čo. Alebo že najlepšie sa mu knihy čítajú na vlakovej stanici v dedine za tromi horami a jedným potokom. A občas... Som mu nadávala do kokotov že ma vodí za nos a mňa už tieto chvatné stretnutia nebavia.
Aby ste si zas nemysleli, netočilo sa všetko len okolo Juraja. Na to sme mali príliš málo časových možností. Spoznala som Vílu. Pri nej som objavila, že sa dajú ľúbiť dvaja, rovnako intenzívne, ak su opačného pohlavia. Víla bola krásna, éterická bytosť, ktorá každou bunkou tela priťahovala všetky moje bunky. Našla som ju plakať na školskej chodbe. Neviem kto bola, v akej triede, koľko mala rokov. Len som sa k nej sklonila a vložila jej do uší slúchadlá a pustila pesničku. Spieval ju Tásler a bola jedna z tých nekomerčných. A kvôli komu plakala? Hentomu školskému plejbojovi, kvôli ktorému nedávno aj ja. Jej čaro videli mnohí, žiaľ. Nevravím že mi to bolo jedno, najradšej by som ju mala celú pre seba.
Raz prišla, pozrela mi do očí, a povedala:
„Idem dnes do kina, hrajú Slonieho muža.“
„A kam,“ pod jej pohľadom som bola maličká...
„No dole, do Fantóma.“
„Fantóm? Veď tam chodím stále.“ A ticho.
Ticho. Ticho, ťaživé, trochu bolestivé.
„Chceš ísť so mnou?“ Nakoniec sa spýtala a mne sa (ne)normálne zaleska slza šťastia v oku.
Ani neviem, či som si ten film užila. Taký bol divný trochu, nie prílliš veselý, sedela som napäto vedľa nej, v čiernobielych farbách sa tam mihotala silueta človeka, čo trpel celoplošnou elefantiázou a okolie sa mu vysmievalo, a to doslova, lebo ho zaradili medzi atrakcie cirkusu. Na Juraja som si ani nepomyslela a voňala som ten vzduch, čo vydychovala ona. Však aj trochu žiarlil, Juraj. Myslela som si, že pre chlapa je predstava dvoch žien vzrušujúca. Ale nie, pre neho nie. On sa so mnou nechcel deliť ani so sexy ženskou. Po filme sme si sadli do kaviarne, fajčili, pili víno (bol piatok, tak som mohla beztrestne tráviť čas mimo domov). Rozprávali sme najmä o plejbojovi, čo ona počúvala s otvorenými očami. S Hubkou mala spoločnú tú naivitu a jemnosť, a tak sa bavila na mojich husárskych kúskoch, keď som spievala v centre vo fontáne paprikové Strip my mind jemu do telefónu a nechala na seba striekať studenú vodu či som ho zavolala na prechádzku lesíkom, kde sídli viac rómov než stromov a drozdov a on ma statočne držal za ruku a po vylezení na mesačné svetlo ma vykričal ako mokrú mačku, že som mu skoro infarkt privodila! A tak nám tieto veselé príhody vystačili až do rána, ona už za ním tiež nesmútila a ja som po zvalení sa do postele napísala jednoduché ďakujem. Jej. A potom aby Juraj nežiarlil...
No dobre, mimo Vílu sa točilo všetko okolo Juraja.
Zhodou náhod sa uvoľnil babkin byt, pretože na dlhšie odišla mimo mesto, a tak som sa na posledných pár mesiacov ročníka „osamostatnila“. Keďže som stále bola školopovinná žiačka, a Juraj šťastne zadaný bývajúci s rodičmi, veľa sa toho nezmenilo. Len občas ráno o piatej (keď zas celému mestu vypadol internet či prúd) sa ku mne zvalil do teplých perín a ja som snívala druhý sen a potom nachystala raňajky. Či poobede prišiel, ukázala som mu niečo z môjho kulinárskeho umu a on potom ukázal nejaký ten posteľný um mne. Hm, zas tak veľmi nie.
Tie milovania boli stále také divné, krátke, nežné, v rovnakých polohách, teda v rovnakej jednej, klasickej. No a moja šibalská duša by už aj rada niečo viac, tak som mu to raz elegantne navrhla, čo keby som sa otočila. Jemne ma pohladkal po chrbte a povedal:
„Nie, lebo by si sa cítila ako kurva.“ Trafil, lebo ma poznal a bol to citlivý muž.
Tak sme to nechali tak. Na čas, potom sme sa k tomu samozrejme vrátili, on to tak nejak cítil, keď som mu už verila viac a chvíľok, keď som revala, že som len využívaná bokovka bolo minimum. A bolo to fajn, on vzdychal, prirážal, mne sa to páčilo a tak sa mi priznal. Tá jeho má ten vzácny dar, že dosiahne vrchol po minúte, on teda po troch, tak načo to predlžovať. No nie aby z toho vyťažili čo najviac! Do rúk sa mi teda dostal chlap, čo po 5 ročnom vzťahu toho o technike sexu veľa nevedel. Ešteže ja mám fantázie a kreativity na rozdávanie. Tým začalo obdobie hodinových sexuálnych orgíí. Keď som ešte nebývala sama, neboli priestory, bola túžba, tak sa našim miestom lásky stalo auto. Našli sme si krásne miestečko na lúke za mestom, z ktorej bolo vidno veľkú časť oblohy. Chodievali sme tam často, v rádiu nám hral Tásler. Boli sme namačkaní vnútri a po mojom presťahovaní sme radi občas oživili začiatky. Jedna veselá príhoda, ktorú keby som zaslala do Bravíčka do rubriky trapasy, hádam by aj bola na titulke. Už sa oteplilo, mala som na sebe priesvitnú sukňu, načo sa mačkať v aute, pôjdeme na auto. A ako si tam tak užívame, zbadali sme obďaleč svetielko. Juraj ma pričapil o kapotu a ja na to, čo blázniš, však to je auto v diaľke. Nebolo, bol to cyklista 3 metre od nás a my sme začuli už len vzďaľujúci sa chichot.
Ťahalo sa to tak už druhý mesiac. Ani neviem, koľko síl ho stálo mne dávať maximum čo som vyžadovala. Videla som ju. Ich dvoch spolu. Raz v jednom podniku. Vošla som a zbadala ako ho objima nejaka ženská. S hrôzou na mňa pozrel, ja som s kamoškami zamierila k stolu v rohu a objednala panáka. Napísal mi sms, stretli sme sa na záchodoch. Žiadny rýchly sex sa nekonal. Poprosil ma, aby som odišla, že to nevzláda. Zasmiala som sa, strčila mu jazyk do krku. Roztvorila výstrih a koketne zamierila k stolom. Celý večer som ho trápila. Aj som po ňom žmurkala a na diaľku s ním flitrovala. Aj som sa nechala pozvať na drink nejakým fešákom. Opila som sa. Zvracala na námestí o tretej v noci. Užívanie si toho že som druhá skončilo, lebo domov šiel s ňou a ja som len ostala za debila a sama. Štvrtok to bol.
Víkend bol ťažký. Mali sme ho konečne dohodnutý pre nás spolu! Prišla som k nemu, sadla si na gauč a... Och.
„To prečo si spravila? Prečo?“
„Však tak, zo zábavy.“
„Ty si sa bavila?“
„Nó, hej. Ty nie?“
„Ty si fakt tak blbá? Ako sa môžem baviť keď tam balíš iných a mňa provokuješ!“
„Ale veď som neurobila nič zlé.“
„Nina, ožrala si sa, kládla si kozy na stôl. Zatiahla ma záchod. Veď aj Aňa si to mohla všimnúť.“
„Jáj, tak rovno povedz, že o jej blaženú nevedomosť ti ide a nevyhadzuj mi tu chlápka čo si so mnou pripil!“
„Ale veď tak som to nemyslel...“
„Tak ako, ako si to myslel?“
„Najradšej by som ťa prefackal, vzal ti pohár z ruky a odviezol si ťa domov. Ja nechápem, čo po mňe chceš. Raz plačeš, potom sa chováš hlúpo, ako štetka, rehoceš sa. Neviem, neviem čo chceš. Ja ti chcem dať všetko, ale občas neviem čo a či vôbec môžem.“
„Veď to malo byť len trošku srandy.“
„Sranda? Ja som sa nesmial.“
„Ale veď prestaň už, trochu sa uvoľni.“
„Nemôžem sa uvoľniť! Ja to takto ďalej nezvládam. A z tvojej strany nevidím nič. Len sebeckosť. Keď si pískneš, prerábam celý svoj denný program, klamem a bežím za tebou. Potom po mne kričíš a po piatich minátach ma posielaš domov. Včera som ťa prosil, aby si odišla, ale nie. Ostala si. Bolo to pre mňa ťažké."
"Ale veď..."
"Si sebecká, myslíš len na seba.“
V očiach mal fakt smútok. Tak som ho objala. Ľahli sme si do perín, dali si víno, pozerali horor. A nadránom som sa zobudila, pritúlila sa k nemu, začala ho bozkávať, na krk, na čelo, na bruško, na ruky. Tuho pretuho som ho objímala.
„Milujem ťa,“ povedala som. „Strašne. Prepáč.“
Už mi nerozprával o tom, ako sa chystá s tou svojou do Kanady po vysokej pracovať.
„Sprav maturitu a pôjdeme niekam spolu. Do Čiech, Nemecka, Anglicka, Holandska... vyber si univerzitu a ja sa zamestnám kdekoľvek. Ale nie Ameriku! Do tej debilnej zeme fakt nie.“ povedal asi po týždni.
„Amerika nie?“ usmiala som sa. „Super, tiež ju nemám rada.“
„Ale Nina, najprv si pozri či tam môžeš študovať to, čo chceš.“
Zameranie som mala rozhodnuté už pár rokov. Chcela som byť právnička. Po krátkom pátraní na internete boli informácie zistené, a prihláška na Drážďanskú univerzitu podaná. Videla som ako rastie pýchou, že mám takéto ciele. Tá jeho študovala nejaký cestovný ruch či čo. A on videl záblesk povýšenosti v mojom oku. Keď som v tú noc zaspávala, pozerala do stropu a premýšľala, kde Boh berie tú odvahu, že mi postavil do cesty tohto výnimočného muža. A on mi z druhého konca mesta poslal správu na mobil... „Ľúbim Ťa! Ľúbim Ťa! Ľúbim Ťa! Ľúbim Ťa! Ľúbim Ťa! Ľúbim Ťa! Ľúbim Ťa!“ Neodpísala som, nemala som kredit, ale sladko sladúčko som zavrela oči, poďakovala Bohu a zaspala. Odvtedy mi jednu krásnu, vždy inú, správu posielal každú noc.
Mala som už dlho kúpený lístok na koncert IMT Smile. Veľký koncert, aj Juraj mal lístky. Vzala som tam Hubku s Vílou, tie dve sa mali konečne zoznámiť. Nepadli si do oka. Nič to. Koncert sme si užili. Spievala som, tancovala, myslela trochu na ňho, kričala na Táslera že je najlepší na svete. Koncert skončil, vybrali sme sa ešte na pivo. Lenže Juraj mi zavolal. Že ho mám počkať vo vedľajšej ulici. Príde po mňa. No tak ok, baby sa uškrnuli, a odišli domov. Nechcelo sa im samým. On ma naložil do auta, odniesol domov. Bozkávali sme sa a musel ísť. Aj tak to bolo krásne. Také... ozajstné.
Mali sme nejakú triednu akciu. Zavolala som ho. Prišiel. Zoznámila som ho s pár ľuďmi, ktorých som mala jakž takž rada. Niektoré spolužiačky zazerali, že nevyzerá ani bohatý ani ako Banderas. Mne to bolo jedno, musel skoro ísť. O desiatej večer napísal, že je sám doma a mohla by som prísť. Rozlúčila som sa, Hubka to chápala a na iných mi nezáležalo. V jeho náručí som bola omnoho šťastnejšia než tam.
„V tvojom náručí som šťastnejšia než kdekoľvek inde. Ďakujem že si ma zavolal.“
Stáli sme na balkóne. On vytiahol ďalekohľad, ktorým sme sledovali Jupiter. Vždy mi ho nastavil, ale ja som doň stále ťukla a nasmerovala optiku na zábradlie. Nakoniec sa to podarilo a ja som videla jeho tri mesiace.
„Vieš, vraví sa že človek je tvor spoločenský. Ale tak to nie je, je párový.“
„Hm, myslíš?“
„Určite. Neznamená to, že sa nemáš s nikým iným stretávať. Ale potrebuješ toho druhého. Samozrejme, nie každý to tak má. Ja áno.“
„Zisťujem, že aj ja.“
Mali sme nejakú triednu akciu. S jedným promile v krvi nás nenapadlo nič lepšie než hrať sprostú hru na pravdu. V rámci ktorej mi spolužiak spravil cucflek. Zdalo sa mi to vtipné. Rodine sa to zdalo tiež vtipné, vedeli že som zaľúbená. Len Jurajovi sa to nezdalo vtipné, čo som nepochopila. Však sranda, nie?
Mali sme nejakú triednu akciu. Juraj bol v meste. Napísala som mu. Pršalo, bola tma. Objali sme sa v strede všetkého, v centre mesta, na námestí. Kiežby bolo zaľudnené. Stratili by sme sa v dave. Nebolo, a zrazu pri nás zastal človek. Taký veľký, mladý, v obleku. Charizma mu žiarila, preto si ani nemusel odkašľať a s Jurajom sme sa od seba odtrhli. Ja som nevedela, on zamrzol. Aj ten neznámy zamrzol.
„Bež preč,“ ticho so sklopeným pohľadom mi Juraj povedal a ja som poslušne odišla.
„Čo to, kurva, robíš?“, spýtal sa neznámy.
„Milujem ju,“ odpovedal.
„Ako dlho?“
„Tri mesiace.“
Ticho. Čo sa na také hovorí?
„Tak nabudúce ju nemiluj v centre mesta a nejako to vyrieš“, a ten človek odišiel.
Jurajov najlepší kamarát. Problém bol, že najlepší kamarát aj tej jeho. Ju mali ľudia všeobecne veľmi radi. Každopádne, asi bol lepší kamarát Juraja, lebo nič nepovedal, ale naliehal, aby si to rýchlo vyriešil sám. Múdry chlap... A Juraja veľmi dobre poznal.
A už žiadne ďalšie akcie triedne neboli. Nastal akademický týždeň, odobrala som sa na chatu bez internetu. Celý týždeň bol veľmi zajímavý. Som celkom chytrá a lenivá, učím sa málo a mám dobré výsledky. Neučila som sa. Každý večer som pozerala horory a potom sa triasla a keď som nejakú knihu predsalen otvorila, v noci sa mi snívali hneď sny o tom, ako ma naháňa Alexander na Bukefalovi a oháňa sa hektokotilovým ramenom. Maturovala som z dejepisu, biológie, slovenčiny a angličtiny. Nie je to divná kombinácia vzhľadom na to, kam som sa chystala. Juraj ma prišiel navštíviť. Raz na chvíľu, priniesol mi obed, ovocie, cigarety. Druhý krát prišiel na noc. Otvorila som mu len v saténovom župane. Celý deň som oberala fialový orgován, trhala som tie malinké kvietky a hodila ich do mrazničky. Keď prišiel, napustila som vaňu a tie kvietky tam hodila. Bolo ich veľa. Prišla búrka a vyplo elektriku. Zapálili sme si sviečky. Milovali sme sa v tej orgovánovej vode. Pripálila som si prameň vlasov o jednu z tých sviečok. Bolo to krásne. Romantické až až uf. Ale vo filmoch nikdy neukážu čo sa stane potom. Nemohli sme vodu len tak odpustiť. A tak sme sieťkou na rybičky cez pol hodinu lovili to hnusné hnedé rozdžabané blato. A smiali sa u toho.
„Takto si viem predstaviť zvyšok života.“
„Práve som na to myslela.“
„A čo teraz?“
„Už len chvíľu láska moja.“
Na víkend odišiel s kamarátmi na chatu oslavovať. Jeden deň tam bola aj ona. Pozerali film, Posledný bozk. Ona sa k nemu pritúlila so slovami: Ty by si mi také nikdy neurobil, však? Bolo mu zle, mne bolo zle keď mi to hovoril.
Vrátil sa. Prišiel. Milovali sme sa. Smiali sme sa. Ďalší víkend. Nedeľa večer. V nedeľu stále chodil k nej domov na rodinný obed. V nedeľu som mu nikdy nepísala ani nevolala. Prišiel. Bola som prevkapená.
„Rozišiel som sa s ňou.“
...bola moja prvá myšlienka.
Komentáre