Deň a noc,
vždy rovnako.
deň za dňom,
už trochu dlho.
A ešte keď mi mesiac
svieti priamo do zreníc.
Noc a deň,
keď sa snažím
noc za nocou,
nepočúvať srdce.
Hlava ho izoluje.
Cez deň žiť,
v noci spať,
nemať čas myslieť.
Nemať čas cítiť.
Len občas to na mňa dôjde,
taký ten jemný splín.
Vtedy cítim aj snívam,
myslím aj spomínam,
na teba, o tebe.
Verím v teba, nám.
Srdce kričí, bolí,
narúša sa pokoj umelý.
V duši.
Ale potom stíchne, pochopí,
hlava ho opäť ignoruje.
Deň čo deň, noc čo noc.
Celá ja o tom viem.
Komentáre
koľkí