Bolo to najštíhlejšie obdobie môjho tela. Stala sa zo mňa žena ako lusk. S pevným zadkom a stehnami vyformovanými z vodného póla, ktoré som hrala ako dieťa. S bruškom tak akurát do ruky. Úzke boky, predzvesť ťažšieho pôrodu. Vlasy ako hriva z reklamy na šampón. Vyrysovali sa mi lícne kosti, ktoré dali navždy zbohom mojej detskej tvári. Oči s iskrou neurčitej farby. A medzi nimi nos. Veľký nos, po mame. Jeden veselý človek mi raz povedal:
„Počuj moja pekná, však ty ani striptérku robiť nemôžeš! Veď sa okolo tyče s tým nosom neobtočíš!“
Mala som ideály, sny, celý svet slobody a maturitu pred sebou. Trochu pokrivené srdce školským plejbojom, pre ktorého moje vlasy a pevný zadok asi neboli dosť lákavé. Patrilo mi celé mesto. Zistila som ako fungujú prehrávače a že bez autobusov sa dá zaobísť. Nekupovala som si mesačník, a tak som stále chodila na bicykli alebo pešo. Nemala som strach z ničoho, a ak sa mi o tretej v noci za chrbtom ozývali podozrivé kroky, prudko som sa otočila a vyskočila na úbohého človeka s otázkou: Ty ma sleduješ?? Nesledoval, a tak sme šli vždy kúsok spolu.
Objavila som kino. V centre mesta, také maličké, lacné, s kaviarňou. Lístok na permanentku stál len 40 korún. Každý večer hrali iné filmy, trochu alternatívne, občas divné, v rôznych jazykoch či tiché. Chodila som tam sama, každý sa mi za to smial, pretože samota bola v našom veku najväčší strašiak a všetci chodili svorne aj na záchod. Aby mali pocit, že na nič nie sú sami.
Aj v ten večer som doma povedala, že idem do kina. Kvôli alibi nie sama, s fiktívnym spolužiakom, ktorý mi po filme vysvetlí nejaké cievky a indukcie, čo nás čakali na písomke z fyziky.
To už sme za sebou mali pár stretnutí. Tajných. Lebo bol zadaný.
Našli sme sa tak trochu nekonvenčne. Alebo na tie časy možno až príliš konvenčne. Cez internet. Ale nie vetou „Čao micina, pokeckáme?“ Spoznali sme sa na fóre o akvaristike. On mal doma akvárium s, podľa mňa, nudnými mrenkami a neónkami. Ja som mala exkluzívny biotop afrických jazier s rybkami, ktoré svoje mladé nosili v papuli. Písmeno dalo písmeno, a celé večery sme trávili písaním si cez čet.
A keď sa nevinne medzi rečou zmienil, že má priateľku, v mojej mladej hlave sa rozsvietil nápis Dobrodružstvo...
Prvé stretnutie trvalo hodinu, v jednej zašitej krčme neďaleko čistiarni áut pre VIP klientov. Bola neskorá zima, mala som na sebe prvý krát len svetrík a hoc bolo trochu chladno, z rýchlej chôdze som bola rozhorúčená.
„Tak sa konečne spoznávame. Ja som Juraj“, pevne mi stisol ruku a mne vyschlo v krku.
„Nina“.
Veľa krát sme potom rozoberali, či by som si ho všimla aj niekde na ulici. Neviem povedať. Mal štátnice pred sebou, päť ročný vzťah, chôdzu ako želatína, otcovu limuzínu na starosť a krásny úsmev, čo nepatril len mne.
Na Valentína som odchádzala na výlet do zahraničia. Odniesol ma na letisko a do ruky mi dal pohľadnicu. Napísanú strašne kostrbato, pretože podložkou mu bol volant počas čakania na červenej. Vyznanie lásky. Na sivom papieri, po príliš krátkom čase a s plachým úsmevom. Rýchlo som vystúpila, aby nevidel, ako to so mnou zamávalo. Chcela som dobrodružstvo, dostala som lásku. A ja som ju začala cítiť tiež, prvý krát v živote.
Z výletu som mu priniesla knižku, útlu, drevenú, do detských rúk. Neskôr mu ju zničili, ale my vieme dodnes, čo v nej bolo napísané. Sebe som nakúpila nové handry a rozšafne som po škole rozprávala zážitky zo zahraničia Hubke.
S Hubkou sme spolu chodili do školy už ôsmym rokom. Niekedy sme sa nenávideli, vždy zbožňovali. Bola trochu milšia, naivnejšia, jemnejšia než ja. S mojou drzosťou, drsnosťou a otrávenou mimikou sme sa skvelo dopĺňali a vždy vedeli tu druhú kopnúť. A tak je to dodnes.
„...inak si o nič neprišla, zo slovenčiny sme si čítali Millera“ referovala učivo, ale to už som mala mobil v ruke.
„Čo? Aha, hej... Juraj mi napísal“, rýchlo som si zapálila cigaretu a ukázala jej displej telefónu.
„K sebe? Volá ťa k sebe domov?“
„Tak veď to tam píše“, super úvaha.
„A pôjdeš?“
„Asi hej, pozrieme film, porozprávam mu o Nórsku.“
„Film? Moja, to neostane len pri tom!“ Smiala sa Hubka, ktorá toho mala prežité oveľa viac.
„Prestaň, nič sa nestane, veď má priateľku. A ja ani nechcem, veď som slušné dievča.“ Naozaj som bola slušné dievča. S chlapcami som si dala akurát pusu s rukami za chrbtom.
Hubka sa smiala, hádzala na mňa pobavené pohľady, ja som sa červenala, vravela som nie nie, nič sa nestane.
„Fajn, uzavrieme stávku! Kúpiš mi cigarety ak k niečomu dôjde, buď krabičku veľkú alebo malú“, uškrnula sa. „A ak k ničomu nedôjde, tak ja...“
„Prestaň!“ Zastavilo ju moje podvedomie, ktoré žiadne „ak“ neakceptovalo.
Tak som sa vybrala krásna, veselá, trochu vytrasená do kina na nemecký film s učebnicou fyziky.
Nesmelo som zaklopala, zakryla rukou kukátko, vystrela sa, pozbierala všetky sily a sebavedomie a zostrojila čudesný úsmev.
„Vitaj“, pozdravil sa a za ruku ma voviedol dnu. Je zvláštne, ako som sa upokojila, hneď čo som vošla. Ukázal mi to svoje akvárium, o ktorom som už všetko vedela.
Pustili sme hudbu, sadli sme si na gauč s pohľadom upreným na toho druhého čas plynul. Rozprávali sme sa prirodzene, tak ako to ja s mojou rezervovanou povahou neviem. Otvorene, ako by sme sa poznali večnosť.
Nejaký Grék napísal, že kedysi existovala bytosť s jedným telom, štyrmi nohami a rukami a dvoma hlavami ktoré pozerali do opačných smerov. Boh sa týchto výnimočných bytostí bál, pretože boli duševne príliš silné, a tak na zem zoslal blesky, ktoré túto bytosť rozdelili na dve. A odvtedy chodia po svete na dvoch nohách, a hľadajú tú svoju druhú polovicu.
„Krásne voniaš“, povedal mi, keď som sedela na opačnej strane gauču než on, s ponožkami, čo má aj jeho partnerka.
Minútu pred deviatou sa ospravedlnil, odišiel do inej izby, aj s telefónom, aby si vybavil vzťahový večerný rituál. Tak dobre, prečítala som si tri strany o tej indukcii a keď sa konečne vrátil, sadol si vedľa mňa. V rádiu začal hrať Robo Grigorov svoje Povedzme áno, povedzme nie... Trochu hlúpa pesnička.
Bez okolkov sa na mňa vrhol a začal ma bozkávať ako ešte nikto nie. Lapala som po dychu, takto som sa bozkávať ani nevedela.
„Juraj, čo to robíš?“, prekvapená som skúšala chabo protestovať.
„Bozkávam ťa“, kľudne odpovedal. Okej... mal to v pláne.
A tak sme sa bozkávali. Hodinu? Dve? Nemecký film dávno skončil, indukciu som už vedela naspamäť, komerčné rádio zopakovalo Robov hit druhý krát a vtedy mi rozopol nohavice.
„Juraj... Jurko nie...“, napol vzdychy, napol prosby, no kto by to bral vážne?
Ale keď som v rozkroku cítila jeho prsty, nebránila som sa. Bol to nový prežitok, ktorý sa mi pozdával. Džentlmensky elegantne ruku vytiahol keď pesnička dohrala, bola skoro polnoc. Zapol ma, pobozkal, odviezol autom domov kde som pozerala do zeme, aby si moju červenú bradu doma nevšimli.
Na druhý deň som Hubke s veľkou radosťou kúpila malé marlborky.
„Aaaaaa!!! Vždy ma počúvaj! Vždy mi ver!“, skákala ako pravá pubertiačka po chodbách školy len čo zbadala tú krabičku a ja som skákala s úsmevom s ňou.
Bolo 5. marca a ja som našla svoju druhú grécku polovičku. Chcela som dobrodružstvo, získala som lásku.
Komentáre